Jeho skúsenosť s týmto materiálom je nová. Kristián málokedy identicky opakuje preverené a zaužívané postupy, aj keď cez jednotlivé projekty viac či menej programovo dlhodobo buduje autorský vokabulár, nachádza vlastný symbolický jazyk, vytvárajúc postupne svoju ikonografiu, pracujúc zakaždým s celým rezervoárom vrstiev. No tieto konštanty, na ktorých zároveň stojí jeho už neochvejný umelecký rukopis neustále aktualizuje a posúva. Jeho tvorba tak predstavuje súvislú reťaz, ktorá je napriek krehkosti voľby materiálov vo výstupoch pevná a koncentrovanému pozorovateľovi poskytuje stabilný navigačný systém v jej čítaní vo vývoji a čase. Materiálna forma sa vždy snúbi s ideou, ktorú chce tlmočiť, čo je jedna z charakteristík, sprevádzajúcich definíciu neumelo pôsobiacej alegórie, ktorá prostredníctvom hmoty a fazóny komunikuje myšlienku.

Z hľadiska spôsobu mediácie obsahov sú dôležitými aspektmi tvorby Kristiána Németha práve zmienená alegória a symbolika. Ani v prípade The Missing Column/Chýbajúci stĺp tomu nie je inak - symbolika, ktorú tu zohráva stĺp ako nosný prvok, jeho hlavica, stratená a nájdená, odliata do monochromaticky bieleho porcelánu v kontexte historicky, religiózne i geopoliticky veľmi špecificky definovaného priestoru je zjavná. Jeho tvorbou sa však prepletá aj alegorický moment. V minulosti bola alegória často odmietaná pre jej spojenie s klasicistickým umením, chladom, neživotnosťou. Autor s ňou pracuje súčasným spôsobom. Jeho projekty pôsobia vo výsledku klasicisticky dokonale a až chladne pokojne, čo poukazuje na jeho majstrovstvo v zmysle, že naliehavé celospoločenské témy, ktoré reflektuje, za normálnych okolností často kontroverzného charakteru s explozívnym potenciálom, dokáže vo výstupe podať až so znepokojivým kľudom, „tichou“ dôstojnosťou, nehybnosťou, priam noblesou a akoby „zamrznuté“ v čase, navyše s nespochybniteľnými estetickými kvalitami. Hermeticky, kriticky, jasne, precízne, pričom je osobný i neosobný zároveň, čo utvára príťažlivú ambivalenciu jeho autorského uvažovania. Perfekcionizmus vo výraze je navyše vlastný Kristiánovej povahe a vychádza z jeho osobnostných predispozícií, o čo je znateľne autentickejší.

Z hľadiska formálnych postupov je preňho príznačný vzťah k priestoru a architektúre. Pracuje s nimi s vysokou mierou citlivosti, s konečným výstupom sú v symbióze. Je zjavné, ako veľmi ho zaujímajú pôdorysné riešenia a kompozície, čo možno vnímať opäť naprieč celým spektrom jeho autorských vyjadrení. Repetitívne pracuje v rôznych formách aj s architektonickými prvkami, ako je práve stĺp, objavujúci sa už v predošlých autorových projektoch, alebo kladenie menších, významovo nosných objektov, ktoré sú súčasťou celku diela/projektu na zem, v akcentácii priestorových vzťahov, prezentujúc zároveň výraznú afinitu k sochárskemu uvažovaniu.

​

​

Lucia Gavulová

​

​

​

​